Nie, tu nenájdete haldu singlov alebo extra náročných technických úsekov. Ale Horal má v sebe niečo iné, niečo, čo sa ťažko opisuje a pre mňa a mnohých ďalších je to proste klasika. Navyše v spojení s predĺženým víkendom a v spoločnosti našich kamarátov spod Tatier sa z toho stáva výborná tradícia. Balenie „pakšamentov“ už prebehlo oveľa rýchlejšie a štvrtok poobede naberáme východný kurz. Keďže stále sú dovolenky v plnom prúde, cesta bola ako spomalený film, ale piatkové prebudenie s výhľadom na Tatry z Jančiho bytu dodávalo silu .


Piatok pred Horalom mám skutočne rád. Lenka si vždy spraví nejaký pekný výletík po okolí, ja si prejdem časť trasy, pofotím, čosi potočím, proste pohodička. Janči síce ešte „zarezáva“, ale potom sa všetci vychytáme v Lopuške na káve. Registrácia sa opäť presunula na svoje pôvodné miesto a bol to akýsi pocit návratu ku koreňom .

Tento rok bez Kráľovej hole

Zrejme prvé, čo zarazilo nadšencov dlhých tratí, bola tento rok absencia legendárnej trate Krejzi. Dôvod bol hlavne v povolení na Kráľovu hoľu, ktoré sa rieši pomerne dlhý čas dopredu. No a keďže nikto ešte pred nejakým časom nevedel, ako to vlastne s jazdením bude, organizátor sa rozhodol pre jednoduchosť. Ale ono zase trať Lejzi nie je žiadny šprint, to skôr v kontraste s extrémnymi parametrami Krejzi pôsobí „pohodovo“. Ale 80 km s prevýšením cca 2 400 m rozhodne zadarmo nie je .


Ale ako som už tuším neraz spomínal aj v iných článkoch, práve Horal Lejzi bol v roku 2004 môj prvý MTB maratón. Ešte teraz sa tam vidím, ako lepím svoj tretí defekt na modrých gumách Rubena a preklínam ich . Takže prečo nie, veď nemusím byť vždy na trati Horala sedem a viac hodín... A nakoniec mi tento rok tá „Kráľovka“ vôbec nechýbala.



Na trati Lejzi sa nakoniec zúčastnilo cca 130 jazdcov a kompletné výsledky v rámci všetkých kategórií a tratí nájdete na tomto odkaze.

Hlava pri extrémoch rozhoduje

Čo sa mi opäť raz potvrdilo je fakt, že práve hlava a teda jej správne „nastavenie“ je najväčšia zbraň pri extrémnych akciách. Jednoducho, keď si poviete, že idete tých 130 km (čo má Krejzi), dívate sa na veci úplne inak. Veď túto trať som už šiel X-krát a nikdy som nemal po dvoch hodinách jazdy, kedy sa trate delia, nejaké zajačie úmysly a v podstate som sa na dlhú trať tešil. Teraz, keď som vedel, že idem „len“ 80 km, tak pri predstave odbočky doľava na Smrečiny, Pusté Pole atď. mi prišlo až mdlo . Ani keby mi zaplatili, by som na ten troj a viac hodinový okruh nešiel a s úsmevom začínam zjazdovať z Madejovho sedla... Pri extrémoch to je práve o tej hlave a čím dlhšie a náročnejšie podujatie, tým dôležitejšiu hrá úlohu.

Ale viete čo? Tá tradičná XC pasáž v závere „chutila“ asi rovnako – bez nej si už Horal vážne neviem predstaviť a vždy si hovorím, ako asi prekvapí tých, čo to idú prvýkrát. Presne si pamätám ten pocit, kedy už doslova počujem cieľ, pričom regulovčík ma posiela niekde do strmého kopca plného koreňov a ešte sa tam motám v lese dookola. To treba zažiť...

Ten pocit, keď to chytí

U bežcov je jeden pojem a volá sa „runner´s high“, možno ste už o ňom počuli. O čo ide? Je to taký ten stav, kedy prestávate cítiť bolesť, zrazu idete ako stroj a máte pocit, že by ste mohli pokračovať stále ďalej a ďalej. Pre niektorých je doslova ako droga, kvôli ktorej sú ochotní podstupovať rôzne šialené akcie a výzvy. A ani sa nečudujem, pretože takýto pocit je vážne skvelý, no nie vždy sa podarí ho dosiahnuť – resp. je to skôr výnimka. No a presne taký pocit som zažil za stúpaním na Panskú hoľu. Dovtedy sa skôr trápim, v stúpaniach nie a nie chytiť nejaké tempo. A potom zrazu blik...ako keby sa stlačilo pomyselné tlačidlo. Kopce mi chutia, mám v nich zrazu ťah a cítim, ako začínam postupne zrýchľovať. Telo si už ani nepýta extra porcie energie, rovnako sa nehlási extra smäd, a to je vážne na slnku úpek. Človek ide ako stroj, dobieha súperov a necháva ich za sebou. Až do cieľa, kde to potom všetko doľahne...


Veľmi často som ten pocit zažil pri dlhom Sazlkammergut Trophy a tiež minulé roky na dlhej trati Krejzi. Napríklad v roku 2018, kedy bolo miestami vážne hnusne, no mne tieto podmienky a „runner´s high“ priniesli celkové 3. miesto – aj keď výraz na fotke vyššie tomu veľmi nezodpovedá . Keby som tak vedel, čo ho dokáže vyvolať, pretože jazdiť v takomto „rozpoložení“ je vážne paráda.

Každý máme ten svoj príbeh

Tuším, že Peter Sagan vo svojej knihe stále dookola omieľal niečo o 100 jazdcoch a 100 príbehoch . Ono to platí ale aj u nás amatérov a krásnym príkladom bol aj Horal. Človek si kopec vypočuje v cieli, čo to prečíta na FB, IG alebo na Strave. Krásnym príkladom bol aj Roman, alias Infinitipp. Ten si počas svojej jazdy vybral smolu asi na 10 rokov dopredu, pričom všetko začalo, keď som mu nechtiac „hodil“ konár spod zadného kolesa, čo som sa dozvedel až po pretekoch. A to bol len začiatok, možno sa podelí v komentári pod článkom, alebo si prečítajte viac na jeho Strave, kde to všetko pekne zhrnul. Takže aspoň takto sa ospravedlňujem, že som ti to spustil, lebo nohy a kondička tam tento rok veru bola . Inak Roman je podľa mňa asi najväčší znalec okolia, rôznych lokálnych trás a chodníčkov, takže ak chcete poradiť, určite rád hodí nejaký tip...

Full ako výhoda

Keď už sme minulý týždeň trochu načali tému HT vs. FS vďaka Donovalskému drapáku, dáme si menšie pokračovanie. Vlastne len potvrdenie mojich pocitov, pretože na trati Horala sa všetko potvrdilo. Teda ak sa bavíme o niečom krátkom v technickejšom teréne, dobrá geometria na HT, teleskop, plášte, tlaky atď. dokážu udržať krok aj s celopérami. Ale s pribúdajúcimi hodinami v sedle je ten tlmič pod zadkom vážne dar a hlavne na trati, ako je Horal. V závere som doslova cítil, ako mi pruženie na rýchlych úsekoch v lese alebo na koreňoch, či lúkach šetrí sily. Možnosť naplno sa sústrediť na šliapanie, možnosť byť viac v sedle a menšie nárazy od terénu sa pri 4 hodinách na trati prejavia...a je to jednoznačne výhoda. Navyše jedným pohybom palca je z Anthemu v podstate hardtail, pričom ale tlmič stále dotlmuje väčšie nárazy, rovnako pomáhajú plášte alebo aj tenšia karbónová sedlovka.

Tip na rodinný výlet

Takže nechajme už „racing“ na pokoji a prepnime do oddychového režimu. Našou peknou tradíciou v rámci predĺženého víkendu je nejaký nedeľný výlet. Minulý rok som si naložil viac ako 20 km túru v Beliankach, z čoho bola fajná svalovica na týždeň . Teraz radšej volím iný variant a dokonalým miestom sa ukázali byť 2 tatranské doliny – Kôprová a Tichá. Oboje sú totiž povolené aj na biku, teda sú to oficiálne cyklotrasy a hlavne sú viac mimo tatranského „mainstreamu“, ako je Štrbské pleso, Popradské a pod.


V oboch dolinách sú asfaltové cesty výborné pre kočík, alebo aj cyklovozík, ak ho máte. Popri trase nájdete príjemné sedenia, potok a samozrejme krásne výhľady. Najmä Kriváň z Kôprovej doliny vyzerá parádne. Navyše, keď tieto 2 doliny spojíte, máte fajných cca 35 km. Tichú dolinu som si dal potom sólo a všetko zavŕšili halušky v kolibe. Ako sa hovorí, deň na parádu.



Inak tieto trasy si určite prejdeme niekedy vo videu, ale dovtedy ich neváhajte navštíviť, ak rozmýšľate, kam sa v Tatrách vybrať a aby to bolo „pohodové“ pre všetky výkonnostné skupiny – teda maminy, deti a rôzne ďalšie kombinácie .


Horal 2020 máme teda za sebou a dúfam, že sme vám opäť trochu priblížili jeho atmosféru aj so všetkým okolo. Maratóny nie sú len o samotnom pretekaní, ale vždy je s tým spojených kopec zážitkov. A práve tie sú dôvodom, prečo ma podobné akcie aj po rokoch stále bavia a vlastne mám pocit, že si ich užívam stále o niečo viac...

P.S. V galérii pod článkom ešte pridávam aj fotky od Lenky z okolia Liptovskej Tepličky a Panskej hole, možno sa na niektorej nájdete .

Fotogaléria k článku